Osudy Jablonice v rokoch 1848 - 1918
Slovenské povstanie v rokoch 1848-49 bolo pripravované po stránke politickej i vojenskej zväčša vo Viedni. Zatiaľ čo Slovenská národná rada organizovala povstalecké jadro vo Viedni a zaisťovala vojenskú výzbroj a výstroj, jej predseda J. M. Hurban s českým dôstojníkom Bernardom Janečkom počas augusta 1848 tajne navštevovali slovensky zmýšľajúcich evanjelických a katolíckych kňazov na Záhorí, aby ich informovali o pripravovanom povstaní.
Podľa historických zápiskov bývalého jablonického dekana K. Žeku, ktoré si urobil pravdepodobne v bývalom Apponyiovskom archíve (Žekova pozostalosť), Hurban s Janečkom dňa 27. augusta 1848 navštívili na jablonickej fare Františka Zaica a informovali ho o príchode povstaleckého vojska do Jablonice. Zaic si na túto schôdzu povolal cerovského farára Imricha Jedličku, ktorému bola zverená úloha informovať o pripravovanom povstaní ďalších slovensky zmýšľajúcich katolíckych farárov na druhej strane Malých Karpát. Podľa vyšetrujúcej zápisnice, ktorá bola napísaná v Apponyiovskom kaštieli po potlačení prvej etapy slovenského povstania, Imrich Jedlička, ktorému hrozilo zatknutie, sa vyhováral, že túto úlohu, ktorú mu jablonický farár Zaic násilne zveril, nesplnil. Zato Zaic sa zapojil do povstania naplno. Keď prišla do Jablonice zvesť, že slovenské vojsko už prešlo z Myjavy na Brezovú, kde sa malo konať hlavné verbovanie, sám na čele asi 200 Jabloničanov pod slovenskou zástavou prišiel na Brezovú.
Po zatlačení slovenských povstalcov na Moravu nastala na Záhorí silná perzekúcia účastníkov povstania. V jablonickom apponyiovskom kaštieli zasadal mimoriadny vojenský súd, ktorý vyšetroval každého, kto bol udaný, že sa zapojil do povstania. Jablonický farár František Zaic sa zachránil pred istým trestom iba tým, že sa takmer dva mesiace ukrýval.
V októbri roku 1848 vypuklo revolučné hnutie vo Viedni. Vláda potlačila nepokoje vo Viedni a odrazila aj útok maďarských vojsk. Veliteľom cisárskej armády sa stal generál knieža Windischgrätz, ktorý bol rozhodnutý zlomiť revolučného ducha Maďarov. Hurban a Štúr menom slovenského národa ponúkli svoje služby Windischgrätzovi, ktorý dovolil, aby sa v Tešíne organizoval nový dobrovoľnícky zbor. Cenné sprostredkovateľské služby medzi Hurbanom a Windischgrätzom vykonal brat jablonického farára, správca Windischgrätzových majetkov, Jozef Zaic, ktorý po potlačení prvej etapy slovenského povstania ako vojak odišiel do Viedne. No už v decembri 1848 sa vrátil na Cerovú, lebo maďarské honvédske vojsko sa veľmi skoro muselo stiahnuť zo Záhoria. Zatiaľ čo slovenskí dobrovoľníci po zmocnení sa Kysúc, Považia a Turca pomáhali očisťovať slovenské kraje od maďarských honvédov, deputácia pozostávajúca z popredných slovenských národovcov sa odobrala k cisárovi do Olomouca. Na jej čele boli dvaja katolícki kňazi, a to bývalý jablonický administrátor Juraj Holček a kútsky farár dr. Andrej Radlinský. Obaja sa 15. marca 1849 stretli na jablonickej fare u Františka Zaica, kde ich už čakal J. M. Hurban. Na druhý deň v prítomnosti Ľ. Štúra bola napísaná v Hlbokom petícia, ktorú odovzdal cisárovi Juraj Holček dňa 20. marca 1849. Žiadali v nej, aby Slovensko bolo oddelené od uhorského štátu ako osobitná korunná krajina (arcikniežatstvo). Cisár prijal slovenskú delegáciu veľmi láskavo, prisľúbil, že požiadavky Slovákov budú splnené, ale až po konečnej porážke Maďarov.
Keď sa približoval deň porážky Maďarov (Világoš 13. august 1849), tretí krát sa organizovala dobrovoľnícka výprava. Veliteľom slovenského oddielu sa stal Windischgrätzom menovaný cisársky dôstojník barón Hendrich Lewartowski, ktorý istý čas sídlil v cerovskom Windischgrätzovom kaštieli. Jeho pobočníkom bol slovenský povstalec, brat jablonického farára, Jozef Zaic. Sám jablonický farár František Zaic asi mesiac zastával úlohu poľného kuráta oddielu slovenských povstalcov, ktorí dostali vojenskú uniformu v Jablonici a odišli do oblasti medzi Kremnicou a Štiavnicou.
Po porážke Maďarov a po rozpustení slovenských dobrovoľníckych oddielov nastalo v habsburskej monarchii obdobie Bachovho absolutizmu, ktorý nebral do úvahy bývalé zásluhy Slovákov. Formálne sa síce sľubovala rovnoprávnosť všetkým národom mocnárstva, v skutočnosti však okrem menších osobných výhod, ktoré dostali účastníci povstania, Slováci ako národ nedosiahli nič. Jablonický farár Zaic svojou priamou účasťou v bojoch proti Maďarom si však získal veľkú dôveru viedenského cisárskeho dvora. On zachránil aj reputáciu Apponyiovcov vo Viedni, ktorí v revolučnom období sympatizovali s Košútom. Apponyiovci mu za to zostali až do smrti priateľsky naklonení.
V roku 1866 v dobe pôsobenia Františka Zaica v Jablonici zúrila cholera, ktorá si vyžiadala od 1. septembra do 23.októbra 1866 až 96 ľudských obetí, z toho 52 žien. Za túto krátku dobu niektoré rodiny celkom vymreli. Vtedy sa začali konať denné prosebné procesie k soche Panny Márie, ktorá sa nachádza naproti pivovaru. Cholera koncom roka prestala, a preto Jabloničania dali sľub, že každý rok sa budú konať procesie k tejto soche. Odvtedy spomenutú sochu nazývajú „Cholerová Panna Mária".
Na začiatku nového storočia v roku 1906 zažila Jablonica mimoriadny prírodný úkaz, zemetrasenie 9. stupňa (hodnota stupnice zemetrasenia má 13. stupňov). Nastalo 5 minút po polnoci z 9. na 10. januára, keď za obrovského hukotu podobného hrmeniu sa zatriasla zem. Otrasy sa neskôr opakovali ešte niekoľkokrát, ale už nie v takej intenzite. Múry mnohých domov popraskali, niektoré komíny popadali a veľká trhlina sa vytvorila aj na jablonickom kostole, pričom spadol z kostolnej veže kríž.
V roku 1914 vypukla prvá svetová vojna. Čoskoro sa prejavili všetky jej negatívne dôsledky. Muži narukovali do armády a na hospodárstvach zostali ženy, deti a starci, pôda bola nedostatočne obrobená. Nedostatok potravín sa stupňoval. Prekvital ,,čierny trh". K rastúcej biede sa pridávali správy o obetiach. V obci bol vyvesený plagát s Prevolaním cisára Františka Jozefa k národom Uhorska. V kronike obce Jablonica sa uvádza, že už v druhom roku vojny rekvirovali všade na okolí statok a obilie pre potreby armády. Peňazí ľudia nemali, tovar bol drahý a nekvalitný. Nakoniec odviezli aj kostolné zvony. Z dostupných zdrojov nemožno zistiť, koľko mužov narukovalo. 52 Jabloničanov padlo.
Do skončenia vojny v roku 1918 bojovali na rôznych frontoch. Niektorí mali šťastie a prežili boje i zajatie. Vracali sa ako ruskí, talianski a francúzski legionári. Do československých légií organizovaných generálom M. R. Štefánikom vstúpili aj Jabloničania: Ján Buraj, Ján Kutálek, Jozef Petrželka, Ján Bubaj, Ján Fekeč, Ján Janšák, Alexander Jánošík, Alexander Slávik, Eliáš Kubajčuk, Štefan Šeliga. Keďže postupovali po transsibírskej magistrále do Vladivostoku a odtiaľ po mori do Európy, vrátili sa až v roku 1920.
