Deň červených makov

        Jeseň je jedno z krásnych, farbami hýriacich ročných období. V určitom zmysle pripomína náš život.  Dni slnečné, úspešné a veselé, no i pochmúrne a smutné. Symbolicky akoby spájala  v jedno, dobro a zlo.

         Magický dátum 11.11., tiež priniesol do života ľudí veľa. Na papieri sa ukončili boje I. svetovej vojny. Ľudia sa radovali, že bude všetko už len dobré. Všade sa deklarovalo, že už nikto nikdy vojnu nechce, nerozpúta. Predstavitelia štátov niekoľko rokov zasadali za  rokovacie stoly, aby vytvorili optimálne podmienky pre pokoj a mier. Napriek veľkému  úsiliu o niekoľko desaťročí opäť vstúpili štáty do vojny. Akoby to nestačilo, akoby neboli výsledky dostatočne zreteľné, celá druhá polovica 20. storočia bola v znamení lokálnych konfliktov, ktoré našťastie neprerástli do svetovej vojny, ale aj tak poznačili život ľudí. 

         Už v škole sa učíme o príčinách vecí a udalostí , ktoré sa okolo nás udiali. Príčiny vojen, ktorých obete si dnes pripomíname, sa dajú charakterizovať všeobecnými veľmi miernymi slovami, ako  boj o nové rozdelenie sveta. Vnímame to ako niečo, čo sa nás celkom netýka. No nie je to celkom tak, lebo aj my sme,  aj naši predkovia boli, súčasťou spoločnosti. Každý z nás sa nejakým spôsobom podieľa na jej fungovaní, prispieva svojim dielom. Sú situácie kedy je potrebné obetovať majetok, čas, slobodu, aby sme prežili. Vždy s túžbou a cieľom, aby bolo lepšie. Najväčšou obeťou je strata vlastného  života.

       Keď prechádzame v dnešný sychravý deň ulicami obcí a miest, zastavme sa pri pomníkoch obetí nielen I. svetovej, ale všetkých vojen a bojov. Postojme, prečítajme mená, pozrime do tvárí na fotografiách… Boli to ľudia ako my. Život ich postavil do situácie, z ktorej nebolo úniku. Chceli žiť, milovať svoje rodiny, chceli vychovávať deti a v kruhu svojich blízkych zostarnúť. Nebolo im to dopriate. Mnohí zahynuli v ďalekom svete, v špine, zranení, v strachu a  bolesti,

         Niekto by sa spýtal, že prečo si stále máme jatriť staré rany, vracať sa k veciam bolestným a nepríjemným. Odpoveď je jednoduchá. Za každým menom sa skrýva konkrétny človek, ktorý mal menej šťastia ako tí, ktorí prežili. Vďaka každému z nich sme tu dnes my. Žijeme svoj život s malými i veľkými  radosťami.    Žime tak, aby bolo v našich životoch menej zla ako dobra.

         Ján Kostra napísal báseň Každý deň stretnúť človeka. Prvý verš ukončil slovami, ,,to stačí”.  Pokúsme sa teda byť ľuďmi z jeho básne. Začnime sa prví usmievať, komunikovať, zdraviť, odpúšťať, inšpirovať, chváliť, stávať sa pre iných človekom s veľkým Č. Dobro, radosť a nádej, ktorú venujeme iným, sa nám určite stonásobne vráti.  Pokúsme sa už  dnes 11.11. v Svetový deň veteránov a Deň červených makov, ale i  v nasledujúcich dňoch, stať ľuďmi, ktorých srdce bije pre iných a v iných ľuďoch.

Ing. Silvester Nestarec
starosta obce